Hra ako činnosť človeka, je stará ako samo ľudstvo. Je typickým prejavom dieťaťa, v ktorom sa odráža jeho samostatnosť v styku s okolím, je prostriedkom poznávania sveta a prejavom realizácie vlastných možností. Ak je pre človeka typická hravosť, zvlášť pre dieťa, prečo tento fakt nevyužiť v školách v rámci vyučovacích hodín. Veď prostredníctvom hry sa deti učia vnímať tento svet, chápať jeho zložitosť, ale usilujú sa stať aj jeho súčasťou podieľajúcou sa na jeho rozvoji. Takže aj učenie sa môže stať jednou krásnou hrou. Školská prax potvrdzuje, že ak žiakovi niečo nie je jasné, nemá to rád. Ale keď mu učiteľ ukáže, resp. naznačí cestu hľadania riešenia, napr. prostredníctvom hry, žiak to nebude chápať ako príťaž alebo námahu, ale skôr ako zábavu. Hra sa však nesmie považovať za akýsi umelý doplnok vyučovacej hodiny, keď „zvýši čas“. Nesmie sa chápať ani ako niečo, čo dostanú žiaci za odmenu, ak sú „dobrí“. Hra musí byť zakomponovaná do vyučovacej hodiny ako jej súčasť, čiže sa využíva s jasným didaktickým cieľom, so zrejmým úmyslom, ináč by stratila na význame, znehodnotila by sa možnosť jej využitia, nepriniesla by efekt. Vhodná hra, použitá na vhodnom mieste počas vyučovacej hodiny, sa pre žiakov stáva výborným stimulom do ďalšieho učenia a zároveň im pomáha vytvárať pocit hrania. Dôkazom sú i hodiny prvouky v 2.A triede, v ktorej si žiaci na základe získaných poznatkov zhotovili mravčiu kolóniu, včeliu rodinku, vytvárali sviečky z vosku a dozvedeli sa veľa zaujímavostí z odborných kníh, ktoré si priniesli.
Do galérie Učenie hrou boli pridané fotografie.